Potomnosť je bez konca
Site specifik inštalácia maliarského objektu je modelom neustáleho vznikania v slove potom. Pocitu súčasnosti, ktorý už pri vnímaní pochádza z minulého. Minulosť nie je ukončená, ale neustále presiakavá – ovplyvňuje nasledujúce „tu a teraz”. Dve pomaľované plátna2 The end a Liebe sa nachádzajú v priestore otočené k sebe – navzájom sa na seba pozerajú.
Vizuálna informácia pochádzajúca z „predmetu” prúdi k „pozorovateľovi” rýchlosťou svetla. Obraz tak nastáva až „po” predmete – čiže je potrebné najprv poodstúpiť, aby bolo možné uvidieť. Vizuálny vňem sprostredkovaný obrazom je teda pozorovaním niečoho, čo bolo vtedy a tam. Kvôli nemennej rýchlosti svetla je táto informácia o predmete ponúkaná neustále znova, a vizuálny vnem je vďaka nezastaviteľnosti svetla neustále znova vznikavý – neustále aktualizovávaný. Obraz je kvôli dištancii vždy neaktuálny; zjavuje sa ako niečo, čo už nie je, pretože to je už iné; je tieňom premietajúcim sa na sietnici v dobe po predmete; je vecou prítomnou vo svojej absencii. Konštrukcia stabilizujúca tieto maľby v protiľahlej pozícii je inšpirovaná modelom atómu, kde elipsy znázorňujú pravdepodobnú trajektóriu elektrónov, ktoré tam krúžia vždy navzájom voči sebe v opozitnej polohe voči centru (jadru) modelu. Tento elypsoidný útvar tak okrem nosnej funkcie aj navodzuje dojem neustáleho a nezastaviteľného prúdenia – prúdenia medzi dvomi maľbami odkazujúcimi na dva rozdielne „konce”, ktoré ale nikdy nie sú konečnými stavmi.
Filmový „obraz” je rovnoko pohyblivý a tekutý ako svetlo, ktoré ho sprostredkuje pohľadu. Námety malieb sú vyňatými zábermi z dvoch odlišných filmov, no nie je podstatné z akých, pretože v tomto prípade je dôležité samotné médium filmu. Filmové médium taktiež spočíva v slede statických políčok, ktoré sa rýchlo za sebou striedajú presne určenou a nemennou rýchlosťou.
Maľby boli realizované na podmaľbu „všefarebnej” šedej farby, ktorá napriek tomu, že sa na prvý dojem javí ako „nefarebná”, tak v skutočnosti v sebe obsahuje identický (optický) podieľ všetkých farieb. Do takejto „ideálnej” plochy, bolo následne maľované ešte skôr než stihla uschnúť, takže jej dokonalé farebné vyladenie bolo narúšané primiešavaním tmavšieho odtieňa. Šedá plocha tak stratila svoju rovnomernosť a stala sa tak nositeľom „binárnej” vizuálnej informácie podobne, ako to robí pôvodné analógové filmové políčko, ktoré určuje kde skrz neho pri projekcii prejde svetlo, kde nie a kde iba čiastočne a v akej intenzite. Absencia informácie je taktiež informáciou. Na maľbách sa totiž zobrazuje aj to, čo tam nebolo namaľované. Napriek tomu, že bolo maľované iba okolie, tak na oboch maľbách sa zjavuje text, ktorý je viditeľný iba vďaka tomu že nebol namaľovaný. Je prítomný vo svojej absencii podobne ako samotný obraz premietajúci sa v oku.
Napriek tomu, že výsledný objekt je „statický“ nie je nemený, pretože neustále okolo neho prúdi čas i svetlo a neustále sa na neho tak budeme pozerať znovu a inak, aj keby sme to robili rovnako. „Aj keď sa pozerám stále na to isté, tak neustále vnímam nové isté.” Samotné bytie vo svete je vždy situáciou určitého nasledovania. Existuje iba potomnosť, ktorá zároveň následuje a znova inauguruje.
Priestor, v ktorom sa inštalácia nachádza, je taktiež výrazne poznačený minulosťou. Všetky funkcie, ktorými si kaštieľ v minulosti prešiel sa nejakým spôsobom podpisali na eklektickej vizualite jeho interiérov, a v súčasnosti sa tak stávajú časozberným pamätníkom potomnosti. Nič nemožno uchovať/ochrániť bez zmeny.
