Poetika fytocenológie

Ak dnes spomenieme slovné spojenie „idea prírodného krásna“, pravdepodobne pocítime zápach fosílií, ktoré sú umelo stabilizované rôznymi impregnačnými roztokmi, aby boli schopné vypovedať ich príbeh ďalším a ďalším generáciám filozofov a estetikov. Prírodné krásno bolo v priebehu druhej polovice 20. storočia doslova vymazané z mapy estetiky a označené za prežitok 18. a 19. storočia. Podieľali sa na tom nie len gigantický pokrok v technológiách, počnúc parným strojom až po umelú inteligenciu, ale aj vývoj vo vede a v neposlednom rade v umení. Spolu s neustálym vedecko-technologickým napredovaním príroda stratila svoje centrálne postavenie. Dominancia utilitárneho prístupu k nej – výsledkom ktorej bola premena chápania prírody ako predmetu estetickej kontemplácie na naivnú predstavu prírody ako obrovskej benzínovej pumpy – mala priamy vplyv na súčasný stav nášho vzťahu k životnému prostrediu. Na pozadí uvedeného tvrdenia môžeme vidieť, akým spôsobom je estetika radikálne prepojená s etikou.

Nie je ničím prekvapujúcim, že spomínaná dominancia vedy a mocenské nároky západného rozumu ovládnuť, definovať a systematizovať súcna prírody v 20. storočí boli sprevádzané vývojom múzea. Moc inštitúcie prírodovedného múzea nespočíva len v jej určovaní ustálených právd o svete, ale aj v jej radikálnej schopnosti premeny statusu živého a neživého objektu prírody. Dochádza tu k agresívnemu vyňatiu organického či anorganického predmetu z jeho prirodzeného prostredia (ekosystému) do inštitucionálneho priestoru. Tu stratou svojej pôvodnej funkcie získava charakter akéhosi dôkazového materiálu nami vytvorených druhových kategórií prírodných vied. Rastlina či živočích tak nadobúda primárne referenčnú funkciu. V tejto súvislosti sa nám ponúka pojem artefaktualizovaná príroda, teda príroda, ktorá nie je umŕtvená len fyzicky, ale aj symbolicky (stáva sa niečím iným). Spomínané „stávanie sa niečím iným“ je napokon vlastné aj umeniu samotnému, ktorého hlavným prostriedkom je mimézis, teda napodobňovanie. V tomto prípade hovoríme o lyrizovanej prírode, ktorá slúži ako zástupný element vyjadrujúci mentálne a emocionálne diania autora, tak ako to bolo v romantizme.

Marek Burcl prezentuje na sólovej výstave Poetika fytocenológie aktuálny stav svojho dlhodobého výskumu možností výtvarnej stabilizácie krehkých rastlín prostredníctvom techniky galvanického pokovovania organických materiálov. Výsledkom tohoto výskumu v jeho umeleckej praxi nie sú len galvanizované rastliny a drobné živočíchy, ale aj maľby, ktoré Burcl vytvára súbežne. Zdrojom spomínanej techniky, ktorú Burcl zdokonaľoval v posledných rokoch, je automobilový priemysel, reštaurátorstvo a šperkárstvo. Napriek jeho osobnej zanietenosti a až vedeckej schopnosti systematizovať poznatky viacerých odvetví pre svoj vlastný účel, v jeho tvorbe nejde len o technológiu samotnú – technologicko-fyzikálny proces galvanizácie je tu skôr prostriedkom, než cieľom. V kontexte úvodnej úvahy je potom na mieste otázka zmyslu vývoja techniky Mareka Burcla. Čo sa mení zasadením rastlín do prostredia galérie? Povrchové estetické kvality, status či ich funkcia? Ide tu iba o zabraňovanie nevyhnutného rozkladu? Je táto technika iba výsledkom snahy vysporiadať sa s nemožnosťou dokonalého splynutia vnímateľného výseku sveta a jeho maliarskej reprezentácie? Aký je vzťah medzi jeho maľbami a galvanizovanými rastlinami? Môžeme aj v tomto prípade hovoriť o symbolickom umŕtvovaní prírody? A ak áno, aký je jeho zámer? Môžeme jeho snahu chápať ako poctu prírode? Je tu samotná technika prostriedkom existenciálnej výpovede? Alebo nám inštalácia a jednotlivé objekty ukazujú krásu v niečom tak bežnom a prehliadanom ako sú kvety?

Burcl ponecháva túto otvorenosť čítania aj na úrovní inštalácie a zámerne vytvára podobu výstavy, pripomínajúcu prípravnú fázu produkcie expozície. Presnejšie, pred definitívnym „stabilizovaním“ artefaktuálizovanej prírody muzeálnou expozíciou. Podobne k tomu pristupuje aj tento kurátorský text, ktorý sa nesnaží fixovať možnosti čítania, ale podnietiť ďalšie interpretácie Burclovej sólovej výstavy.

Erik Vilím

Poetic fytocenológie

Pistoriho palác

3.7. – 10.7. 2019

Kurátor: Erik Vilím